Klevela nie je čarovné zaklínadlo, ale lahodná spomienka na detstvo. Prečo ju naše staré mamy každý rok varili z ovocia?

Hoci samotný názov „klevela“ môže evokovať nejaké starobylé kúzlo alebo tajomné zaklínadlo, v skutočnosti ide o tradičný a jednoduchý pokrm, ktorý bol v minulosti bežnou súčasťou jedálnička mnohých slovenských domácností. Pripravovala sa predovšetkým na dedinách a išlo o sladkú pochúťku, ktorú milovali nielen deti, ale aj dospelí. Ak ste ju ešte nikdy neochutnali, možno je načase vyskúšať tento zabudnutý recept z kuchyne našich prababičiek.

Čo je vlastne klevela?

Klevela je hustý, teplý ovocný pokrm, ktorý svojou konzistenciou pripomína kašu alebo redší kompót. Varil sa hlavne v období, keď dozrievalo ovocie, a bol výborným spôsobom, ako zužitkovať úrodu zo sadu alebo záhrady. V čase, keď si ľudia nemohli dovoliť kupovať sladkosti v obchodoch, bola klevela obľúbenou alternatívou dezertu. Navyše, keď bola ešte horúca, krásne prehriala telo, čo ocenili najmä v chladných mesiacoch.

Zatiaľ čo dnes siahneme po balených pudingoch alebo koláčoch z cukrárne, v minulosti boli podobné pochúťky výnimočné. A práve klevela bola akousi domácou náhradou sladkých dezertov – dostupná, lacná, výživná a najmä – neskutočne chutná.

Jednoduchá a voňavá pochúťka

Na jej prípravu sa najčastejšie používalo ovocie s prirodzene vysokým obsahom cukru – typicky slivky, jablká či hrušky. Tie sa podusili, často s pridaním aromatického korenia, ako je škorica, klinčeky alebo badián. Ak mala gazdiná k dispozícii aj trocha cukru, dosladila klevelu podľa chuti. A ak bola skutočne štedrá, dochutila ju kvapkou rumu. Výsledok bol vždy fantastický – voňavý, sladký, mierne kyslastý, s kúskami mäkkého ovocia.

Klevela sa podávala teplá, často ako hlavné jedlo, ale tiež ako príloha. V niektorých regiónoch ju gazdinky servírovali k palacinkám, lievancom, dukátovým buchtičkám či dokonca k údenému mäsu. Áno, čítate správne – na dedine sa klevela podávala aj ako ovocná omáčka ku mäsu, najmä počas sviatočných dní.

Prečo sa varila každý rok?

V časoch, keď ešte neexistovali chladničky ani mrazničky, bol spôsob uchovania ovocia na zimu mimoriadne dôležitý. Okrem zavárania a sušenia patrilo varenie klevely medzi obľúbené konzervačné techniky. Ovocie sa tak nielen spotrebovalo, ale zároveň si zachovalo veľké množstvo živín. Slivková klevela bola navyše základom pre prípravu kapra na čierno – tradičného sviatočného jedla, ktoré sa pripravovalo najmä na Vianoce.

Zaujímavosťou je, že názov „klevela“ môže pochádzať z nemeckého slova „kleben“, čo znamená lepiť – zrejme podľa jej mierne lepivej konzistencie. V niektorých oblastiach sa môžete stretnúť aj s názvami ako „klevera“ či „klabera“. A existuje ešte jedna zaujímavá teória – niektorí veria, že názov súvisí so slovom „klebetiť“. Klevela sa totiž často varila spoločne – ženy sa zišli v jednej domácnosti, pripravovali ju vo veľkých množstvách a popri tom, ako miešali ovocie v kotli, viedli dlhé rozhovory. Klebety teda k leveli jednoducho patrili.

Recept na tradičnú slivkovú klevelu s vôňou škorice a rumu

Ak chcete ochutnať tento tradičný pokrm, pripravte si:

Suroviny:

• 1 kg zrelých sliviek bez kôstok

• 200 g kryštálového cukru

• 1 lyžicu mletej škorice

• 4 ks celého klinčeka

• 5 lyžíc rumu

Postup:
Slivky vložte do väčšieho hrnca, pridajte škoricu a klinčeky a podlejte malým množstvom vody. Za občasného miešania varte, kým sa ovocie nerozpadne na kašovitú hmotu. Potom prisypte cukor a pokračujte vo varení ešte približne 10 minút. Nakoniec prilejte rum a premiešajte. Hotová klevela by mala mať hustú konzistenciu, no môžu v nej pokojne ostať kúsky ovocia. Môžete ju hneď podávať teplú, alebo ju ešte horúcu naliať do čistých zaváracích pohárov, dobre uzavrieť a otočiť na niekoľko minút hore dnom – takto vám vydrží aj na zimu.

Ak sa vám tento recept zapáčil, neváhajte si klevelu uvariť – nielenže si pochutíte, ale zároveň oživíte kúsok tradičnej slovenskej kuchyne, na ktorú sa pomaly zabúda. A možno pri jej varení stihnete aj pár milých klebiet – presne tak, ako to kedysi robievali naše staré mamy.